"Krvavé vedro" v Hürtgenskom lese

Juhovýchodne od nemeckého mesta Aachen (Cáchy) sa nachádza Hürtgenský les, oblasť veľká asi 90 štvorcových kilometrov. Les má prevažne hornatý, kamenitý terén a vznikol úmerným zalesnením prázdnej plochy. Oblasť sa nachádza na Belgicko-Nemeckej hranici a tvorí trojuholník, obkolesený spomínaným mestom Aachen a mestami Düren a Monschau. Les bol súčasťou Siegfriedovej línie a bol plný opevnených guľometných hniezd, delostreleckých batérií a niektoré jeho časti boli takmer neprechodné z dôvodu rozsiahlych mínových polí.

V Hürtgenskom lese bojovalo sedem peších divízií americkej prvej armády: 1., 4., 8., 9., 28., 78., 83. a dve obrnené divízie: 3. a 5. Nasledujúca časť článku sa zaoberá bojmi 28. pešej divízie, pretože to bola práve ona, ktorá zviedla v Hürtgene najväčšie boje a zaplatila za ne najvyššiu daň.

Bojová cesta „krvavého vedra“

28. pešia divízia bola založená v meste Keystone a bola – a stále to je – najstaršia divízia americkej armády. V znaku mala obrázok („keystone“ – svorník), ktorý bol podobný vedru plného krvi (preto tá prezývka divízie: „Bloody Bucket“ – Krvavé vedro). Velil jej brigádny generál Norman D. Cota. Divízia sa skladala zväčša z veteránov z Normandie a bola na plných stavoch. Prvý útok mal byť podniknutý v oblasti Rötgen, kde sa podľa spravodajskej služby nachádzali iba malé skupiny z nemeckej 275. pešej divízie, ktoré boli zle vyzbrojené a neboli schopné brániť danú oblasť na dlhší čas. Vojaci čakali, že narazia len na nepatrný odpor a nikomu nezišlo na um, že sa pri útoku na dané územie vyskytnú väčšie problémy. 2. novembra 1944 nariadil veliteľ V. zboru generálporučík Gerow všeobecný útok. Útoku sa zúčastnili všetky tri pluky 28. divízie.

Každý z plukov dostal za úlohu obsadiť časť územia v Rötgene:

• 109. pluk mal zaútočiť severne od mesta Germeter.
• 110. dostal za úlohu vyčistiť juhovýchodný priestor od toho istého mesta.
• Hlavný útok viedol 112. pluk, ktorého úlohou bolo vyčistiť oblasť južne od mesta Vossenack a neskôr obsadiť mesto Schmidt, ktoré sa nachádzalo južne od Vossenacku.

2. prápor zo 112. pluku uspel, potom čo obkľúčil Vossenack a eliminoval hŕstku nemeckých obrancov. 1. prápor, ktorého úlohou bolo obsadiť Kommerscheidt, sa v lese južne od Vossenacku dostal do presnej paľby z ručných zbraní a musel zastaviť svoj postup. 109. pluk splnil väčšinu svojich úloh. 110. pluk dopadol najhoršie a vďaka tvrdému odporu až do 6. novembra nepostúpil ani o jeden meter od svojho miesta odchodu.

3. novembra sa podplukovník Carl L. Peterson, veliteľ 112. pluku, rozhodol obnoviť útok. 3. prápor 112. pluku sa mal presunúť cez dobytý Vossenack, aby tak obišiel nemecký odpor, s ktorým sa deň predtým stretol 1. prápor. 1. prápor sa mal ihneď nato stiahnuť a pripojiť sa k 3. práporu. Útočiacu pechotu mali podporovať tanky zo 707. tankového práporu.

Nemci nepodnikli žiadny protiútok na Vossenack, aby tak obnovili dieru vo svojich líniách a obidva prápory prešli cez rieku Kall bez akéhokoľvek odporu. 707. tankový prápor musel ostať vo Vossenacku, pretože cesta cez Kall bola pre tanky absolútne neprejazdná. Pechota ostala bez tankovej podpory a opäť sa musela spoliehať sama na seba. 3. prápor obsadil mesto Schmidt. Pri útoku boli zaznamenané iba malé straty. 1. prápor obsadil Kommerscheidt bez väčších problémov.

Po americkom dobytí Schmidtu dokázali Nemci zareagovať. Nemeckí velitelia a štábni dôstojníci sa stretli na veliteľstve poľného maršala Modela, kde začali rozoberať situáciu a odhadovať ďalšie miesto amerického útoku v oblasti Hürtgen - Schmidt. Model sa rozhodol prejsť do protiútoku. 116. tanková divízia, ktorá bola práve prezbrojená, dostala rozkaz zaútočiť. 110. pluk 28. divízie medzitým nedokázal splniť žiadnu zo svojich úloh a 112. vybudoval v mestách Schimdt a Vossenack obranné pozície. 4. novembra začal nemecký protiútok. 1055. pluk z 89. pešej divízie, podporovaný tankami zo 116. divízie, mal za úlohu zaútočiť na Američanov, ktorí sa nachádzali za Kall, čím by ich úplne izoloval od ostatných americkým jednotiek v danej oblasti. Potom sa mal obrátiť a znovu dobyť Vossenack. Vzhľadom na obrovské množstvo nemeckej pechoty a tankov sa americká obrana v Schmidte zrútila behom niekoľkých minút a príslušníci 3. práporu, ktorým sa podarilo nemecký útok prežiť, sa okamžite stiahli do Kommerscheidtu. Nemci začali ihneď po dobytí mesta pripravovať útok na Kommerscheidt. Útoku sa mal zúčastniť 1. a 3. prápor 1055. pluku. Pechotu naďalej podporovali tanky zo 116. divízie.

Tesne pred útokom sa do Kommerscheidtu dostavila tanková čata poručíka Fleiga z roty A, 707. tankového práporu. Trom tankom typu Sherman sa za sedem hodín predsa len podarilo zdolať cestu cez Kall. Žiadnemu inému tanku z roty A sa však prejsť nepodarilo. Americkí ženisti sa za pomoci lopát pokúšali cestu opraviť, ale trvalo im to dlho. Nemecké tanky a pechota nepretržite postupovali na Kommerscheidt, ale potom čo dosiahli mesto boli predsa len odrazení, najmä vďaka Fleigovým tankom, ktorým sa podarilo vyradiť štyri nemecké tanky typu Panther. O niekoľko minút však nasledoval ďalší útok. K americkým obrancom sa pripojilo niekoľko stíhacích lietadiel P-47 a spolu s Fleigovou čatou a niekoľkými vojakmi, ktorí boli vyzbrojení bazukami, sa im podarilo zničiť ďalšie nemecké tanky. Nemci sa po druhom neúspešnom útoku okamžite stiahli do Schmidtu a do konca dňa už nepodnikali žiadne protiútoky.

Noc bola kľudná a ticho občas prerušovala delostrelecká paľba oboch strán. 5. novembra, o 07:00 podnikli Nemci ďalší protiútok na Kommerscheidt. 1055. pluk vyrazil, ale tanky zo 116. divízie dostali rozkaz neskôr a vyrazili v čase, keď sa už 1055. pluk nachádzal pred mestom. Nemecká pechota sa tak na istý čas ocitla bez tankovej podpory. Fleigové Shermany naďalej tvorili hlavné jadro americkej obrany v meste a spôsobili 1055. pluku značné straty. Potom, čo tanky dorazili a stratili ďalší Panther, sa spolu s pechotou museli stiahnuť. Tretí nemecký útok na Kommerscheidt neuspel.

Nemci odbočili od svojho pôvodného plánu a to tým, že už nepodnikli žiadny frontálny útok na mesto. Časti 1056. pluku boli vyslané na druhú stranu rieky Kall, aby sa spojili s prieskumným práporom so 116. divízie, ktorý postupoval zo severovýchodu. Mali tak obkľúčiť amerických obrancov v Kommerscheidte. Občas narazili na amerických ženistov, ktorí neustále pracovali na oprave cesty cez Kall a ich postup sa spomalil. Do konca dňa sa už neodohral žiadny väčší útok, obe strany akurát podnikali prieskumné akcie a presúvali ranených z bojiska.

6. novembra nariadil generál Cota presun 3. práporu zo 110. pluku do priestoru 112. pluku. Prápor mal posilniť 112. pluk pri útoku na znovu dobytie mesta Schmidt. Počas presunu bol spojený s 839. práporom tankových stíhačov, ktorý prekročil cestu cez Kall, ktorá bola opravená. Táto zmiešaná jednotka dostala meno Ripple, podľa veliteľa 839. práporu.

Nemci medzitým podnikli ďalší útok. 60. pluk tankových granátnikov zaútočil, tentoraz na Vossenack. Útoku predchádzala ťažká delostrelecká paľba, ktorá trvala takmer 2 dni. 6. novembra, o 06:00, 2. prápor zo 112. pluku podľahol ťažkej delostreľbe, utrpel ťažké straty a musel sa stiahnuť z Vossenacku. V meste ostala iba rota C zo 707. pluku a 893. prápor. 1. a 3. prápor zo 112. pluku a 3. zo 110. boli takmer úplne izolované a tak Cota nasadil svoje posledné zálohy. Rota A a C zo 146. ženijného práporu prekročila rieku Kall a mala posilniť americkú obranu vo Vossenacku. Nakoniec sa spolu s tankami musela z mesta stiahnuť.

Útok zmiešanej jednotky Ripple na Schmidt bol plánovaný na 6. novembra, o 12:00. 839. práporu zostávalo iba 7 stíhačov tankov a muži zo zdecimovaného 3. práporu, zo 112. pluku boli následkom tvrdých bojov na pokraji svojich síl. Plukovník Ripple si to všimol a útok odvolal. Toto rozhodnutie bolo správne, pretože ďalší útok by pravdepodobne viedol k záhube 3. práporu. 28. divízia si musela priznať porážku a začala sťahovať svojich „zbitých“ a unavených vojakov na druhú stranu Kall.

Boje o Vossenack a Kommerscheidt pokračovali ďalších desať dní. 12. pluk zo 4. pešej divízie podnikol niekoľko útokov na znovu dobytie týchto miest. Všetky boli odrazené tankovými granátnikmi z 89. divízie a pre Američanov sa skončili krvavou porážkou. Neskôr bola nemecká 116. tanková divízia stiahnutá z oblasti Hürtgenu, aby bola prezbrojená a pripravená na nadchádzajúcu nemeckú ofenzívu v Ardénach.

Straty 28. pešej divízie boli ohromné. Počas mesiaca stráveného v Hürtgene stratila 5684 mužov. Najhoršie dopadol 112. pluk, ktorý stratil 2093 vojakov a dôstojníkov. Stav divízie klesol takmer na 1/3. Spolu so 4. divíziou, ktorá zvádzala v inej časti lesa rovnako kruté boje, bola presunutá do Ardén na odpočinok a prezbrojenie. Frontu v Ardénach sa hovorilo „front duchov“, pretože sa tu takmer nič nedialo. Obe strany akurát vysielali prieskumné hliadky, ktoré sa vracali s tým, že všade panuje kľud. K divízii bolo pridelených okolo 1000 neskúsených nováčikov. Útrapy pre mužov ani zďaleka neskončili. Za necelý mesiac sa toto miesto stalo dejiskom poslednej nemeckej ofenzívy na západnom fronte.

Použitá literatúra
Whiting, Ch.: The Battle of Hürtgen Forest. New York. Pocket Books 1989
Kronika Druhej Svetovej Vojny. Bratislava. Fortuna Print 2000
Keegan, J.: Druhá světová válka. Praha – Plzeň. Edice historie 1996